-> osvienčim <-

Možno niekomu pripadá cesta do Osvienčimu ako meninový darček veľmi bizardná, no práve tam som si želala ísť. Keby niet môjho Majlíka a The Palla, tak by som sa tam určite tak skoro nedostala.
Do poľského Osvienčimu sme prišli po 8 hodinovej ceste komunistickým autobusom :) Navrávali sme si, že aspoň nebude najstrašnejší koncentračný tábor pôsobiť tak pochmúrne. Mýlili sme sa. Ani 365 slnečných dní do roka nezaženie hrôzu, ktorou je aj po desaťročiach toto miesto nasiaknuté.Objekt bývalých vojenských kasární pôsobí veľmi úhľadne a skutočne vojensky. Strohé tehlové stavby priam vyžarujú vojenského ducha. Videli ste však príliš veľa dokumentárnych filmov a fotografií o holokauste, aby už pred bránou s nápisom „Práca oslobodzuje“ romantizujúce obrazy nevytlačili práve zábery z nich. Viete, kam idete, myslíte si, že viete, čo vás tam čaká. Vo vedľa seba stojacich barakoch číslo 4 až 7 sú hlavné expozície. Najprv sa dozviete o funkciách tábora, modely vám majú pomôcť predstaviť si, ako Židov, Poliakov, Rómov či politických väzňov privážali na rampu, ako ich triedili, posielali do plynových komôr, ako do nich púšťali Cyklón B, ako vyzerali kremačné pece a ako fungovali.
Realita príde v susednom bloku číslo 5, ktorý má názov Evidencia zločinov proti ľudskosti. Ak očakávate, že tam nájdete zoznam viac než milióna obetí, ktoré v Osvienčime zomreli, ich príbehy ako obžalobu nacistov, zabudnite. Na dvoch poschodiach sú v jednotlivých miestnostiach s veľkosťou väčších tried za sklom uložené osobné veci väzňov. Nie pekne poskladané vo vitrínach s popiskami komu patrili, či z ktorého roka pochádzajú. Nie, sú to obrovské kopy osobných vecí ľudí, ktorí boli len číslami, masou, z ktorej denne po rannej porade oddelili tisíc či päťtisíc a tie potom odpísali zo zoznamu. Ceruzkou alebo perom. Zostala po nich obrovská kopa plechových mís, misiek, pohárov, nočníkov. V ďalšej miestnosti zasa kopa zubných kefiek, holiacich štetiek, hrebeňov. V ďalšej hŕba okuliarov. Náboženských rúch. Príde aj horšie. Detské oblečenie. Škatule od Cyklónu B. Hromada protéz - najmä nôh. Príde ešte horšie.V troch najväčších miestnostiach sa to dá zvládnuť naozaj len so stiahnutým hrdlom. Na mnohých hrôzostrašne pôsobí miestnosť s vlasmi. Haldy vlasov žien, ktorým už predsa neboli nanič. Napchali ich do vriec a odviezli do tovární do Nemecka, kde z nich utkali látku. Vo vitríne je len zvyšok toho, čo nestihli odviezť. Koľko ich bolo za päť rokov? Topánky. Vrch z kožených topánok. Zošliapaných, novších, ženských aj mužských. Nie sú spárené, sú len nakopené. A medzi nimi detské topánočky.
Kufre. Cestovné - kožené, prútené, tašky plátené, košíky, niektoré s menom majiteľa a spiatočnou adresou. Beznádejná kopa nádejí, kam si zbalili najnevyhnutnejšie veci pred odchodom za prácou do Nemecka. Skončili ako ich majitelia - na jednej hromade. Zábery nakopených nahých mŕtvych tiel s vytetovanými číslami sa v mysli prelínajú s hŕbou kufrov, ktoré kedysi patrili k telám.
Ďalšie bloky s témou ako život väzňov či životné podmienky sa zdajú oproti Bloku 5 priam banálne. Až pokým neprídete k plynovým komorám a kremačným peciam. Sú malé. Šatňa, kam nahnali mužov aj ženy s deťmi, kde sa museli vyzliecť donaha. Ženy, ktoré sa nahé neukázali ani svojmu mužovi. "Sprchy", z ktorých však "tiekol" plyn. Tu sa začal zbytočný boj o prežitie. Po otvorení komôr nachádzali ľudí na kopách. Naspodu boli deti a ženy, úplne hore muži. Tí najsilnejší sa po ich telách šplhali za poslednými zvyškami vzduchu.
Aj pece boli malé. Štyri v rade a ku každej viedli koľajnice. Po nich dotlačili kovový valec, ktorý zasunul mŕtve telá do ohňa.
Názor na tieto zverstvá, ktoré sa konali a nikto im nezabránil si vytvorte sami….